S baťohom na slonovi – Thajsko diel 2.

Pre človeka žijúceho v Katare je asi najvzácnejšie na cestovaní možnosť pobudnúť niekde, kde je aspoň trochu zelene a ideálne aj nejaké hory. Thajsko túto podmienku splňuje skoro vo všetkých častiach, ktoré sme navštívili (teda až na ten Bangkok), ale ja som sa predsa len najviac tešil na trekking v Chiang Mai. Poznáte to, hodiť si na chrbát baťoh a vyraziť do lesov s tým, že sa bude spať podľa toho, kde nás chytí tma. Evidentne nostalgia za študentskými čundrami. Navyše obohatená exotikou – nerazíte do akéhokoľvek lesa ale pravej tropickej džungle.

Do Chiang Mai sme dorazili po pobyte v Bangkoku s vcelku jasnym cieľom. Nájsť slušnú agentúru, s ktorou by sme na trek vyrazili. Bohužiaľ úplne volné chodenie po džungli nie je povolené, a tak čundrovanie tu prebieha trošku organizovanejšie za prítomnosti sprievodcu schopného sa dohovoriť miestným jazykom a niekedy dokonca aj anglicky. Miestne jazyky sú dôležité s ohľadom na fakt, že kmene žijúce v džungli nehovoria po thajsky, angličtina sa zasa hodí na vysvetlenie, kam to máme vlastne ísť (a koľko stojí pivo Chang v tej ktorej dedine).

Po krátkej obhliadke terénu sme skonštatovali, že agentúry predávajúce treky sú na každom rohu a svojim programom a podmienkami sa od seba líšia minimálne. Vybrali sme tú najbližšie od našeho hotelu a druhý deň nás hneď po ránu viezol miestny povoz (otvorená dodávka s lavicami po stranách) smerom na sever k barmským hraniciam.

Samotný trek bol prekrásny. Tu asi popisovať nemá cenu a lepší bude odkaz do fotogalérie. O to zaujímavejšie boli ale návštevy dedín jednotlivých kmeňov. Sprievodca znalý miestnych pomerov vysvetľoval, ktorý kmeň pochádza odkiaľ, aké sú odlišnosti a kultúrne rozdiely a prečo je polovica chatrčí na koloch a polovica na zemi. Jednoduché vysvetlenie – kmene pôvodom z Barmy (pre mladších Myanmar) stavajú všetko na koloch, pretože sa to tam hemží jedovatou háveďou, ktorej sa boja; kdežto kmene z Číny všetkú jedovatú háveď uvaria len čo sa tam priplazí. (Zvláštne, že bez ohľadu na kultúrne odlišnosti si všetky domorodé kmene účtujú za pivo Chang zhodných 50 bahtov.) My sme nocovali radšej pekne na koloch a pod nami sa veselo preháňali prasatá, psikovia a sliepky. Je to zvláštny pocit zobudiť sa na to, že vám niekto chrápe do ucha a potom zistíte, že je to spokojne pasúce sa prasa priamo pod podlahou.

Okrem návštev domorodých kmeňov sme si užili i ďalších “atrakcií”. Vodopády s kúpeľou v ľadovej vode (vcelku sa hodil po dvoch dňoch šlapania v 30 stupňovom teple v tom istom tričku), rafting klasický i rafting na bambusových pltiach no a samozrejme krátku prechádzku na slonoch. Slon je úžasné zviera. Na jednu stranu ma kožu hrubú tak, že na jeho ovládanie potrebujete železný hák, na druhú stranu je schopný v prudkom kopci na kameňoch strihnúť 180-stupňové otočku i s tromi ľuďmi na chrbte bez najmenšieho zaváhania. To sme ale zistili až po minúte paniky v očiach balancujúc nad zrázom s predstavou, aký je to pocit ak sa na Vás zvalí slon padajúci z výšky.

Jo a jedna poznámka, nikdy nekŕmte slona, ktorý ma zrovna nádchu. Bol som poprskaný až po uši. A nikdy si na slona nesadajte bez dlhých nohavíc. Jeho srsť hryzie horšie ako ten najprotivnejší vlnenný sveter.

Po návrate z džungle (trek bol na 3 dni) sme si odpočinuli pri krátkej prehliadke Chiang Mai. Mesto (ako mnoho iných) bolo hlavným mestom rovnako pomenovaného kráľovstva ešte do 19. storočia. Na rozdiel od Bangkoku je to ale mesto mimoriadne malebné so spústou možností prechádzať sa po úzkych uličkách bez obavy, že Vás zrazí šialená skupinka asi 5 ľudí idúci na jednom malom skútru. Samotné mesto má asi 200 chrámov a tak ani o pamiatky nie je núdza. To všetko v príjemnej zeleni mestských parkov či záhrad jednotlivých guesthousov (obvykle doplnenymi malou reštauráciou servírujúcou thai-food za neuveriteľne nízke ceny). Pre zastáncov ruchu a pravidelných party až do rána (pár sme ich mali aj na treku – potom ako dopili zásoby piva z celej dediny dokázali chrápaním nad ránom prebiť i suseda pod podlahou.) je k dispozícii nočný bazar – tržnica a zhluk barov s diskotékami, ktorých otváracia doba je od 6 podvečer až do pozdných ranných hodín.

Pri odchode nám nezostalo než ľutovať, že sme nestihli vidieť viac z okolia i samotného mesta. Chiang Mai tak zostalo na zozname miest, ktoré ešte musíme určite navštíviť. Takže nabudúce.

Fotogalériu II. dielu nájdete TU.