Cesta za teplom

Ešte donedávna som žil v naivnej predstave, že väčšina starostí cestovania lietadlom končí po úspešnom prechode kotrolami na letisku. Ale je to asi názor veľmi neskúsený, ba čo viac názor mála špatných skúseností.
Po tom ako som zanechal drahú polovičku mávajúcu za bránami colno-bezpečtnostnej kontroly to začalo. “Prosím vyzujte si topánky a asi dajte bokom i opasok.” – človek si pripadá ako na divokom západe. Predsa nevkráčate do saloonu v ostrohách a s koltom na opasku …

No dobre to by sme mali. Opäť oblečený a obutý sa presunujem k lietadlu. Žiaden problém, naopak dostávam SMS, že sa ešte uvidíme z vyhliadkovej plošiny. A skutočne je tomu tak. Vidíme sa a mávame čo nám sily stačia. Pri tejto činnosti ale trochu zneistiem keď mi vypadne z vrecka pas. Pas, pas … neboli oni na ňom nálepky s kódom batožiny? No kedysi dávno (asi tak 15 min.) boli. Ajajajaaaj. Pri prezliekaní, presvecovaní a odhalovaní nebezpečných materiálov sa museli prilepiť na niekoho iného :(. To ale bohužiaľ skoro naštartované lietadlo nezaujíma. Aspoň pár rýchlych info SMS na téma či sú skutočne potreba alebo nie a šup do lietadla.

Naštartované lietadlo spokojne sedí a čaká. Neviem síce načo ale po 20 min. začína stúpať nervozita všetkých pasažierov, ktorých v Amsterdame čaká prípoj (teda skôr nečaká). Našťastie sa zo stojanku presunieme na dráhu a začína kratšia časť pobytu vo vzduchu. Let vcelku bez problému ak teda nepočítam neochotu stewarda ponúknuť čokoľvek mimo vodu a džús. Skusom som nadhodil slovo “… kola?” (trčala totiž z každého šuplíku), ale odpoveďou bol profesionálny úsmev so slovami “Ľutujeme, ale ….”. Steward spokojne tlačí vozík naplený cocacolou ďalej.

Amsterdam. S ohľadom na 2 hodiny rezervy mi 20 min. spozdenie neprijde až tak veľké. Riadim sa presne radami pracovníčky KLM – po prílete okamžite hľadám transit gate kde je potrebné získať palubnú vstupenku do toho dôležitejšieho lietadla. Ako som zistil všade sú krásne monitory ukazujúce z ktorej gate lietadlo poletí a v prípade, že je tam transit tak na ktorej transit gate sa dá vstupenka získať. Obratom som zistil, že odlietam z Gate D7 (to je super, páč je to asi tak 100 metrov – vzialdenosť na Amsetramskom letisku hrá dôležitú úlohu). Čakám u jednej z transit gate kedy naskočí i čislo jednej z nich. Polhodinky, hodinku a nič. Mierne nervózny razím hľadať zastúpenie KLM ako to teda bude s mojou vstupenkou. Hm, cestou narazím na neskutočnú frontu ľudí u inej transit gate (na rozdiel od tej, pri ktorej som čakal, tam i niekto sedí) kde mi zástupca KLM oznámi, že nie je problém a nech sa postavím do fronty. Výborne, hodina zabitá neschopnosťou uviesť aspoň obecnú info, že pre lety neoznačené na monitore sa transfer rieši na Transit Gate 4 (ak poletíte s KLM zapamätajte si to, môže sa hodiť).

Stojím u prepážky. Slečna mi s úsmevom podáva boarding pass, na ktorom je fixou napísané veľké S. K tomu iba dodá, že mám Stand-by pass a ak niekto nenastúpi tak ma možno do lietadla i niekam posadia (podotýkam, že letenka bola zakúpená i zaplatená s cca mesačným predstihom). A vraj či nemám žiadnu batožinu. Tvrdím, že ano. OK a kde sú teda nálepky. Hold niekde v Prahe. Zisťujem, že je teda ľúto ale moja batožina nemôže byť ďalej monitorovaná a tak v prípade, že miesto nezískam ma bude musieť počkať niekde v Doha. Vydajú mi ju na predloženie nálepiek (ak vám to trochu logicky nesedí tak ste na tom podobne ako ja).

Hodinka nervózneho čakania. Našťastie sa skutočne niekomu neuráčilo doraziť a miesto mám. S cca hodinovým spozdením som opäť vo vzduchu. Tentokrát s cocacolou, vínom i digestivom na záver. Drobná zastávka na vyloženie saudských pasažierov v Dammámu a hurá do Doha. Necelé 2 hodinky spozdenia a predo mnou navyše vysvetľovanie ako je možné, že moje vízum je písané na iný pas ako ten ktorý mám k dispozícii. Hold vysvetľujte niekomu ako sa žiada o vízum mesiac pred skončením platnosti.

Prekvapivo imigračné reaguje na môj zložitý príbeh mávnutím ruky a uvarenou špagetou v pase. (Špageta v preklade znamená, že sa mám hlásiť na imigračnom úrade najneskôr 1 mesiac od vstupu do zeme.)

Najväčšie prekvapenie zo všetkých je v tom, že v arrival hall na mňa stále čaká niekto na odvoz (je sobota cca polnoc – to je niečo ako keby po vás chceli aby ste čakali na niekoho 3 hodiny v nedeľu od polnoci do tretej ráno).

Vychádzam von z letištnej haly a začínam chápať ako je náš pohľad na teplo skreslený. Po 20 metroch s kuframi po vonku som zliaty od potu ako po hodine podctivého zápasu vo squashi. Dostáva sa mi ale ubezpečenia, že je to výnimka. Od predchádzajúceho dňa sa dosť ochladilo a nie je tak vysoká vlhkosť. No poteš, takže toto je tá lepšia varianta.

Žiadne ďalšie prekvapenia sa nekonali. Našťastie ma auto vyhodilo pred komplexom viliek kde už na mňa čakal spolubývajúci s večerou a privítaním. Večeru i vítanie ale odkladám na neurčito s ohľadom nato, že jediné veci čo ma zaujímajú je sprcha a posteľ.